Kniha rozpráva príbeh dvoch mladých novomanželov, Nory a Leonarda, ktorí ako každý začínajúci mladý pár riešia otázku bývania. V súčasnosti bývajú u Leonardových rodičov, ktorí sa so svojou nevestou nestotožnili, preto nutne hľadajú niečo vlastné. Vlastné bývanie sa im zíde, keďže čoskoro do ich rodiny pribudne nový člen.
Po čase dostanú zaujímavú ponuku na byt na konci mesta v starej vile vedľa cintorína. Byt je starý, nevkusne zariadený, ako z iného storočia. Ponuka je nanajvýš zvláštna, o čom svedčia podmienky predaja, ktoré si ešte pred smrťou určil zosnulý majiteľ. Aj napriek podozrivým podmienkam to vidia ako svoju záchranu a byt kúpia.
Vo vile bývajú ďalší traja obyvatelia dôchodcovského veku. Nora, ako historička, je z nového bývania nadšená a užíva si pokoj, ktorý však netrvá dlho. Po vile pobehuje šesť malých asi päťročných dievčatiek. Nore to najprv príde milé a je vďačná, že vo vile prevládajú takéto rodinné vzťahy. Veď kde inde by vám bez zaklopania potichu vošlo do bytu malé dievčatko a správalo sa u vás ako doma.
Po čase si Nora začne malé dievčatká všímať viac. Nosia oblečenie, ktoré sa nosilo pred sto rokmi, často chodia zablatené a špinavé, s fľakmi od krvi, s nikým sa nerozprávajú, zmiznú rýchlo ako prízrak a navyše nikdy nevidela ich rodičov. S Leonardom si myslia, že sú to vnúčatá niektorého zo starších obyvateľov vily. Rozhodne sa, že keď najbližšie niektorého z nich stretne, určite ich poprosí, nech si svoje vnúčatá viac strážia a nedovolia im pobehovať po cudzích bytoch a už vôbec nie v noci.
Koho ale poprosiť o ustráženie nezbedných dievčatiek, keď zisťuje, že k žiadnemu obyvateľovi vily nepatria a v susedstve široko ďaleko nikto nebýva? Je normálne, že okrem nezbedných dievčatiek ju navštevuje niekoľko desiatok rokov zosnulá majiteľka bytu Anastázia, ktorá rovnako ako Nora, kedysi nachádzala tie isté malé dievčatká vo svojom byte?
Noru prepadli tehotenské hormóny, blúzni alebo sa v starej vile naozaj deje niečo nanajvýš zvláštne? Budúca mamička má dosť čudných vecí, ktoré sa vo vile dejú a začne pátrať. Pravda, ktorú zisťuje sa jej prestáva páčiť a zhoršuje sa každým dňom.
Zase to zaslechla! Drobné krůčky, které přeběhly pokojem, kousek za jejímy zády. Tenké vlásky na šíji se jí zježily a zároveň ji oblil ledový pot. Už je to tu zase? Prudce se otočila, jak jen to její stav dovolil, ale bylo to zbytečné. Nikoho neviděla. Udělala tri kroky a nakoukla do salonu. Všude byl klid. V krbu praskal oheň a šířil příjemné teplo po celé místnosti.
Bum! Silná rána se ozvala z ložnice. Anastázie se tak lekla, že jí píchlo u pátere. Chytila se jednou rukou za kříž a druhou stiskla kliku na dveřích. Nečekala na nic a rozrazila je dokořán. Pokoj osvětlovalo veliké okno zakryté jemným průsvitným závěsem. Nikdo v něm nebyl.
Anastáziin zrak sjel k dalším zavesum, které sloužily v noci k zatemnění okna. Byly dlouhé až na zem a na těžkém sametu se rýsovalo mnoho záhybu, mezi které by se dítě snadno schovalo. Anastázie postoupila blíž a třesoucí se rukou závěs odhrnula. Ten okamžik jí připadal nekonečný. Hrdlo se jí svíralo úzkostí a vysychalo. Polkla nasucho, aby ten nepříjemný pocit zahnala.
S každým odhaleným centimetrem atmosféra v pokoji houstla jak kaše. Konečně odhrnula celý jeden kus. Oddechla si. Nikdo tam samozřejmě nebyl. ,, Ty huso hloupá, čeho se porad bojíš?“ promluvila znovu nahlas sama k sobe. Trochu jí to pomohlo zbavit se strachu. Ke druhému závěsu už přistoupila spíše jen proto, aby prohlídka pokoje byla úplná. Odhrnula závěs stranou a ztuhla. Zatočil se s ní pokoj a prudká bolest jí projela podél celé páteře a rozstríštila se v hlavě. Z hrdla se jí vydral zoufalý hlasitý výkřik.
Za závěsem stálo děvčátko. Malé, sotva mohlo chodit do školy. Hnědé kučeravé vlásky mela holčička po obou stranách stažené do culíku a na sobe mela krátké květované šaty ovázané růžovou stuhou v pase. Lýtka jí zdobily vysoké bílé podkolenky vysívané růžovou nití. V ruce držela panenku, oblečenou téměř ve stejných šatech. Upírala na Anastázii zrak. Veliké Hnědé oči orámované hustými dlouhými rasami byly plné smutku.
Môj názor
Priznám sa, najprv som sa knihe v češtine trochu bála. Či budem rozumieť všetkým slovám, ale hlavne, či mi to nepokazí dojem z knihy. Aj napriek českému jazyku sa kniha čítala takmer sama. Príbeh je pútavý, zaujímavý, knihu nedokážete pustiť z ruky. Autorka príbehu veľmi premyslene odhaľuje záhady príbehu. Čitateľov necháva v správnom napätí. Nie je to jedna z tých kníh, pri ktorých už v štvrtine viete, kto je vrah, ale knihu dočítate, aby ste mali čisté svedomie a dokázali si, že ste tipovali správne.
Počas celej knihy netušíte, ako skončí a v každej kapitole obviňujete inú postavu. Keď som ju čítala v noci, priznám sa, niekedy som sa aj ja bála, čí ma nenavštívi dievčatko z príbehu. Kniha hneď vo svojom úvode ponúka priame vtiahnutie do deja.
Napriek tomu, že kniha ako celok je výborná a príbeh má niečo do seba, obsahuje zopár popustení fantázie. Počas čítania knihy som sa párkrát pristihla pri tom, ako som sa aj napriek závažnosti príbehu pousmiala nad tým, že toto už autorka príbehu so svojou fantáziou naozaj prehnala. Scény, ktoré mám na mysli, vám opisovať nebudem, aby som vám nepokazila dojem z knihy a neprezradila závažné detaily, ale som si istá, že pri čítaní knihy týchto pár momentov určite odhalíte.
Autorka príbehu v snahe predĺžiť napätie čitateľa vsunula do príbehu aj pár strán zo života Norinej sestry, ktoré s dejom knihy vôbec nesúvisia a vôbec by mi v knihe nechýbali.
Zhodnotenie
Prečítala som viacero tzv. duchárskych kníh, ale priznám sa, táto mala niečo do seba. Kúpu knihy určite neľutujem a zaraďujem ju medzi jednu z najlepších, aké som kedy čítala. Potešilo ma, že ide o knihu z pera českej autorky. Príbeh je zaujímavý, nepredvídateľný, číta sa v podstate sám.
Ďalšie informácie
VYDAVATEĽSTVO: Petrklíč
ORIGINÁLNY NÁZOV: Prokletí Schwartzovy vily
ROK VYDANIA: 2019
ŽÁNER: mysteriózny thriller
POČET STRÁN: 224
VÄZBA: mäkká
Túto knihu môžete nájsť v týchto e-shopoch. Aktuálnu cenu zistíte po stlačení príslušného tlačidla
Be the first to comment